Nemám presné poňatie, ako starý je skinheadský kult v St. Pauli alebo vôbec v Hamburgu. George Marshall písal vo svojej "Skinhead Bible", že už od konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov boli vo veľkých nemeckých pobrežných mestách, ktoré boli spojené s Anglickom vďaka námornej doprave, videní prví skinheadi. Úplne presne sa to ale nevie. Začiatkom 80. rokov sa s nástupom punku a oi! navrátili aj skinheads a tým sa vrátili aj do Hamburgu. V jednom ďalšom severonemeckom meste, v Hannoveri, boli v roce 1984 tzv. Dni chaosu (čo je ale iný príbeh). Počas týchto Dňoch chaosu došlo k veľkým rozporom medzi "ľavicovými" punkermi a "pravicovými" skinheadmi. Toto je pravičiarmi s radosťou používané ako alibi k tomu, aby manifestovali pravicový svetonázor skinheadského kultu v Nemecku a obhajovali tak svoju existenciu. Nakoniec sa vlastne všetci skinheadi obrátili proti "ľavicovým" punks. Médiá rady prevzali tento model, veď to predsa pasovalo do ich koncepcie stigmatizácie menšín. Punk bol automaticky klasifikovaný ako "ľavicový", skinheads ako "pravicový". V rámci objektivity je ale treba dodať, že v tej dobe bola skutočne veľká časť skinheadov nejakým spôsobom previazaná s pravicou a časť dokonca otvorene fašistická. Ale stále boli skinheadi v Nemecku, ktorí neboli pravicoví, ba naopak, boli otvorene ľavicového zamerania. V Hamburgu v tom čase existoval KB84 čisto redskinheadský fanzin a ešte dnes sa šíria fámy o zlých "Black skinheads", anarchizmom ovplyvnenej skupine skinheadov z Hamburgu. Koncom 80. rokov sa vynorila tá záležitosť okolo SHARP a aj v Hamburgu bola možnosť často vidieť tieto nášivky. Počnúc týmto obdobím mám k dispozícii viacero historiek o skinheadoch a FC St. Pauli: "Vždy som to len tak niekde zachytil, že predtým, asi tak ku koncu 80. rokov, tu bola skutočne veľká SHARP scéna, ktorá stále chodila na FC St. Pauli" (Splitter fanzine #15, 1997/98) V skutočnosti FC St. Pauli nieje nejakým veľkým mužstvom. Klub bol založený (resp. osamostatnený) v máji 1910 a bol len jedným z mnohých mužstiev. Dominantami tej doby boli HSV a Altona 93. St. Pauli sa prebojovávali rokmi nahor a hrávali od roku 1922 do roku 1963 poväčšinou v tedajšej prvej lige, ale niekedy aj v druhej. Vznikom 1. Bundesligy v roce 1963 bol klub St. Pauli typickým, skoro stálym zástupcom druhej ligy, a to ako v regionálnej, tak neskôr aj rozdelenej Bundesligy. V roce 1977 sa po prvýkrát podarilo klubu postúpiť do 1. ligy a v tejto sezóne aj po prvýkrát vyhral (nejakým zázrakom aj jedinýkrát) v derby proti HSV a to dokonca vonku. Každopádne opäť zostúpil a v nasledujúcej sezóne v 2. lige bola FC St. Pauli odobratá licencia kvôli daňovým podvodom a iným veciam. Takto zostúpilo FC až do tretej ligy. Nasledovalo päť rokov amatérskeho futbalu, čo možno zapríčinilo, že je FC St. Pauli tým, čím je podnes: "obyčajným" klubom s trochu "odlišnými" fanúšikmi...
Keďže hneď v nasledujúcej sezóne roku 1985 klub znova postúpil, od roku 1987 bol klub v podstate súčasťou profesionálneho futbalu. Počas piatich rokov amatérskeho futbalu od 1979/80 do 1984/85 sa vyvinula na nemeckých štadiónoch násilnícka kultúra, ktorá bola s časovým odstupom importovaná z Anglicka. Hoci medzi fanúšikmi St. Pauli bolo tiež nemálo fans, ktorí sa k násilnostiam nestavali vyslovene negatívne, jednalo sa predovšetkým o mimomestských fanúšikov a rockerov z Kiezu. Na ostatných štadiónoch sa ale prejavovali väčšinou nacionalistické a rasistické nálady, ktoré viedli k násilnostiam. V Berlíne napríklad zaplňali negatívnymi titulkami novín fanúšikovia Herthy, tzv. "žaby" (Hertha Frösche) vo Frankfurte "orly" (Adlerfront) a v Hamburgu hlavne "levy" (Löven HSV). Predovšetkým zahalenci v kapuciach a poloviční rockeri tvorili vzrastajúcu pravicovú základňu, ktorá napríklad v Hamburgu cielene napádala punkerov. So všeobecným skinheadským boomom sa na štadiónoch objavujú samozrejme aj skinheadi, predovšetkým pravicoví. V Hamburgu chodili na futbal aj punkeri, hlavne na HSV. Spomeňme si na skupinu Slime, ktorá vo svojej skladbe Block E ospevuje svoju zákrutu na HSV. Títo punkeri a "odlišne vyzerajúci" boli obľúbeným terčom útokov pravicových futbalových fanúšikov, hlavne fanúšikov vlastného klubu. Atmosféra na štadióne, hlavne na HSV bola čoraz negatívnejšia a pravičiari čoskoro ovládli sektory. Inak to bolo u FC St. Pauli. Kvôli relatívnej neúspešnosti sa o klub skoro nikto nezaujímal. Keď sa ale v roku 1984 opäť vynoril v druhej lige, začali niektorí ľudia ukazovať chrbát HSV a navštevovať zápasy St. Pauli na vtedajšom Wilhelm-Koch štadióne. V tom čase Nemecko len ťažko rozdýchavalo veľké sociálne nepokoje. Boli to hlavne nepokoje neonacistov v severnom Nemecku a obrovské nepokoje proti-jadrového hnutia napr. v Brokdorfe. Tiež obsadzovanie domov v Berlíne Kreuzbergu a v Hamburgu v St. Pauli (legendárna Hafenstrasse). Toto obdobie prinútilo neuveriteľné množstvo ľudí, klásť odpor proti možnému vysťahovaniu. Rádovo sa jednalo o niekoľko desiatok tisíc ľudí pripravených brániť sa aj militantným spôsobom násilnému vysťahovaniu. Domy ostali a sú podnes. Celé sa to upokojilo až po tom, čo squatteri dostali legálne zmluvy. V tej dobe boli ale tieto squatty centrom "autonómneho hnutia". Takže sa mohli ľavičiari začať zabávať a hlavne autonómovia si čoskoro našli záľubu vo futbale. Pomerne rýchlo začali zapĺňať rady fanúšikov St. Pauli aj ľudia s úzkym prepojením na punkovú scénu, politicky zmýšľajúci a hlavne aj jednajúci ľudia. Počas sezóny 1986/87 vzrástla návštevnosť oproti posledným dvom ligovým sezónam 1984 a 1985 až o 80%. S narastajúcim záujmom ľudí, už nie výlučne ľavicovo orientovaných začali majitelia klubu plánovať nový štadión, ktorý by sa nevyužíval výlučne pre futbal. Mestská časť St. Pauli sa stala "in" pre všelijakých yuppies a špekulantov. V tejto mestskej časti, ešte stále poznačenej extrémnou sociálnou úrovňou, sa mal vybudovať športový komplex, skoro rovnaký, ako bola Aren A, ktorú pred pätnástimi rokmi vybudovalo FC Schalke 04 v Gelsenkirchene. Tento športový areál bol plánovaný ako multifunkčné zariadenie pre koncerty a podobné záležitosti. Každopádne na základe komerčného využitia tohto projektu by táto mestská časť, resp. jej sociálne slabšie obyvateľstvo, v žiadnom prípade neprofitovalo. Naopak, takáto stavba by mala za následok iba zdraženie cestovného a nárast luxusu v štvrti. Následkom by bola likvidácia celkovej sociálnej štruktúry, prax, ktorú Hamburg už raz absolvoval zrušením takzvaných "štvrtí gangov", tradičných ľavicových štvrtí, za éry nacizmu. Tento zámer klubu, odsúhlasený mestom Hamburg narazil na veľký odpor, ako zo strany fanúšikov, aj keď z ich strany predsa len váhavejší, tak zo strany tam žijúcich obyvateľov (hoci jedno nevylučuje to druhé). Vznikla iniciatíva, ktorej zámerom bolo podniknúť niečo proti vybudovaniu tohto športového komplexu. Na základe tejto iniciatívy vznikol aj futbalový fanzine pod názvom "Millerntor Roar". Kvôli rozličným akciám, na a v okolí štadióna sa nakoniec vybudovaniu tohto komplexu zabránilo. Tento úspech dal krídla aktívnym fanúšikom a posilnil ich vmiešavanie sa do klubových a iných politických záležitostí, rovnako narástla popularita Millerntor Roar v celom Nemecku. V tej dobe existovali v podstate len nekvalitne robené fanziny, ktoré oznamovali len aké množstvo alkoholu autor vypil, kde sa udiali nejaké násilnosti a tým pádom samozrejme aj prezentácia pravicových a krajnepravicových názorov. Toto sa odohrávalo koncom osemdesiatych rokov. Počas majstrovstvá európy roku 1988 došlo v Hamburgu k obrovským útokom zo strany hooligans a fašistov na obsadené domy na Hafenstrasse, ktoré skončili veľkými pouličnými zrážkami. Fanúšikovia FC St. Pauli boli celkovo považovaní za ľavičiarov a po postupe do 1. Bundesligy aj "normálne" Nemecko malo možnosť spoznať "kliešte", ako punks a ľavičiarov nazývali pravičiari. Fanúšikovia St Pauli sa stali obľúbeným terčom útokov fašistov. Každopádne mnoho týchto "kliešťov" nemalo vôbec žiadnu chuť, stať sa vyhľadávnou obeťou pravicovej lúzy na nemeckých štadiónoch a mnoho ľudí sa začalo proti útokom brániť. Hoci medzi fanúšikmi FC St. Pauli sa nenachádzali skutoční chuligáni, o družbu s týmto klubom prebiehali veľké spory, pretože ich prívrženci patrili k jedným z najpriebojnejších. Dôvod bol jednoduchý, keďže v tom čase skutočne veľa ľudí bolo príslušníkmi autonómneho politického hnutia a chodilo na futbal, boli na militantné konfrontácie s fašistami zvyknutí. Vďaka Millerntor Roar sa osmelili aj ľudia z iných klubov na vydávanie podobných fanzinov, ktoré by som jednoducho označil ako kritické až ľavicové. Vzniklo v tej dobe mnoho fanzinov hoci s krátkou životnosťou, ale určitý posun sa dal zbadať, v budúcnosti sa pravičiarom a fašistom nebude tak ľahko dariť, používať futbalových fanúšikov ako základne svojej ideológie.
Vďaka atmosfére Millerntor Roar a kontaktami na fanúšikov a fanziny iných klubov vznikol nápad na vytvorenie B.A.F.F. (Bündnis Antifaschistischer Fussball Fans), Združenia protifašistických futbalových fanúšikov - vtedajší názov. Tu sa stretli najrôznejší fanúšikovia, aby spoločne vystúpili proti permanentnému rasizmu na nemeckých štadiónoch. Medzitým sa názov "protifašistických" zmenil na "aktívnych", ako dôkaz toho, aj názvom demonštrovať, že nejde "len" o protifašistické zasadzovanie sa ale aj o zaoberanie sa inými témami okolo futbalu, ako napr. narastajúcou komercionalizáciou, likvidovaním miest na státie a podobne. Začiatkom deväťdesiatych rokov Nemecko zažilo novú vlnu krajnepravicového násilia zapríčineného predovšetkým vďaka spojeniu s bývalou NDR a vďaka znovu zjednotenýma posilneným veľkonemeckým nacionalizmom. Táto atmosféra bola ďalej politikmi podnecovaná pomocou nenávisti k prisťahovalcom a rasistickými heslami. Následky sú známe: vraždenia v Möllne a Solingene, pogromy v Hoyerswerde, Mannheime alebo v Rostocku a v neposlednom rade faktická likvidácia azylových zákonov. Nemecká pravica manifestovala svoju militantnosť. Postihnutými boli od tej doby, resp. vo futbale obzvlášť, fanúšikovia FC St. Pauli. Hlavne vo východnom Nemecku bola situácia najnepríjemnejšia. Po rôznych veľkých útokov neonacistov a chuligánov a po rôznych diskusiách a rozhovoroch medzi fanúšikmi sa dospelo k záveru, previesť tzv "ostboykott", tz. že sa neorganizovali žiadne výjazdy na zápasy na území bývalej NDR. Dôvodom bolo aj úplné zlyhanie tamojšej polície, ktorá nebola ochotná poskytnúť "ľavicovým" fanúšikom obvyklé minimálne zabezpečenie bezpečnosti. Aj na území západného Nemecka dochádzalo k pravidelným útokom na fanúšikov St. Pauli. Približne v tom období sa v tábore St. Pauli nanovo sformovala malá skupina skinheadov, ktorá existuje až podnes. Samozrejme nebolo to úplne bezproblémové, nakoniec v tej dobe sa skinheadi považovali automaticky za pravicových:
Aký je vzťah ostatnej časti fanúšikov St. Pauli ku skinheadom? Určite to neprebieha bez problémov?
V podstate je to vždy tak. V podstate málokto sa nám odváži nahlas dačo povedať, ale keď nás zatýkajú, tak si len povedia: "Hej hej, náckovia, môžete ich pokojne zatknúť tie svine", aj keď máš šál St. Pauli a nášivky St. Pauli Fans Gegen Rechts na bunde a už chodíš na St. Pauli dlhé roky." Nepokúšam sa nás ako skinheadov nejak politicky zatriediť. Ani dnes, ani vtedy. Myslím si, že toto zoskupenie je jednoducho typické pre skinheadskú kultúru, tak pestré, ale zároveň aj také jedinečné. Niektorých je možné teraz nazývať oi! skinheadmi, niektorých ako "tradicionalisticky orientovaných", boli medzi nami presvedčení ľavičiari aj menej presvedčení, ale všetci dohromady sme mali slabosť pre St. Pauli a zakorenený odpor voči pravičiarom a fašistom.
Možno chýba nejaké výraznejšie odlíšenie od pravice?
Čo má znamenať to, že chýba? Za posledné roky tu v Hamburgu hovorím o nás a o ľuďoch zo St. Pauli, ak niekto mal nejaké problémy s náckami, tak sme to boli my skinheadi zo St. Pauli. Takže nechápem, ako sa výraznejšie odlišovať od pravice, celý život som sa odlišoval a sral som na ľudí. Od tej doby sa toho veľa nezmenilo. Samozrejme niektorí starí skinheadi už nechodia, alebo aspoň nie tak často, na futbal, zato chodia mladší. Prišla doba "výmeny generácií". Skoro dva roky žijem sám v Hamburgu, mám už štyri roky permanentku a prvýkrát som videl zápas St. Pauli asi pred dvanástimi rokmi. V skutočnosti je to krásna doba, aj keď momentálne pobyt v tretej lige dosť toho zničil, ako v klube, v mužstve tak aj vo vnútri fanúšikovskej scény. Napriek tomu stojí na každom zápase od 30 do 40 skinheadov na štadióne, spolu s hŕstkou Mods. Medzitým sa naša situácia upokojila, nakoľko v poslednej dobe skinheadi zo St. Pauli usporiadali niekoľko koncertov, kde si aj "normálni" ľudia mohli všimnúť, že niesme vôbec náckovia ani iné príšery. Jednalo sa predovšetkým o oi! koncerty, ktoré sa mne osobne nie veľmi páčia, za všetky môžem menovať napríklad Hotknives, Rude & Visser (ex- Mr. Review) alebo Skarface, ktorí hrali v St. Pauli.
Pred tromi rokmi dochádzalo k častejšiemu vzájomnému napádaniu s fanúšikmi HSV, konkrétne s kým?
Ale starí chuligáni sa viacmenej upokojili. Možno aj preto, že videli, že niesme chuligáni a že v podstate chceme mať svoj pokoj. A oni to akceptovali. Práve tí mladší chuligáni HSV vyhľadávali s nami problémy, ktoré aj našli. V poslednej dobe sa nám ale zdá, že hlavne polícia sa správa čoraz agresívnejšie. Myslím si, že je to preto, lebo o dva roky začínajú majstrovstvá sveta a dovtedy sa má nemecký futbal "klinicky očistiť", tz. za pomoci represálií jednoducho vyhnať z futbalu "normálnych" futbalových fanúšikov. Určite je zopár udalostí, ktoré do toho políciu nútili. K takým došlo zhruba pred rokom po jednom koncerte (počas jednej vyhliadkovej plavby na lodi) v nepodstatnej roztržke medzi fanúšikmi St.Pauli a HSV, ktorá nebezpečne eskalovala, keď polícia voči fanúšikom zasiahla s neuveriteľnou brutalitou (použila pri tom dokonca aj strelné zbrane a iba šťastnou náhodou nebol nikto zranený či usmrtený). Splitter fanzine #15, 1997/98
Pri tej roztržke s HSV síce bolo zopár zranení na oboch stranách, ale médiá to opäť celé nafúkli. Iná vec bola, keď naše FC St. Pauli prehralo pri zápase s amatérskym mužstvom HSV na údajne jednom z vhodných štadiónov majstrovstvá sveta. V závere zápasu v zápale hnevu a frustrácie niektorí fanúšikovia podpálili na štadióne transparent. Vznietilo sa zopár "nehorľavých" sedadiel a usporiadateľom bolo bránené hasiť oheň, kým trval policajný zásah. S tým ale každopádne nemáme nič spoločné. V podstate majú všetci skinheadi zo St. Pauli radi aj iné kluby. Niektorí z nás sú nadšení z West Ham United. A niektorí z nás majú radi aj Celtic Glasgow. V roce 2003 sme mimochodom s vlastným skinheadským zájazdovým autobusom cestovali na pohárový zápas UEFA Celticu do Stuttgartu a juhonemecký teletext varoval pred príjazdom chuligánov zo St. Pauli, celkom vtipné. V Stuttgarte sme natrafili na Celtic Casuals a strávili sme príjemný večer v šenku. Medzi tie ostatné patria aj družby s NAC Breda, Athletico Bilbao a tiež Benátkami. V samotnom Nemecku udržujeme kontakty s rozličnými klubmi. Hlavne s Cottbusom, kde je mimochodom pár milých, nepravicových skinheadov, s ktorými sme už strávili pekné oslavy a boli sme na ceste z párty sledovaní kilometre policajným vrtuľníkom. Tiež máme kontakty s FC Sachsen Leipzig, TeBe Berlin, Fortuna Düsseldorf a 1. FC Köln a cez nich na veľa iných klubov, hlavne ale na privátnej malej báze. Pred pár týždňami sa uskutočnil v Hamburgu antirasistický turnaj fanúšikov z celého Nemecka a Európy. Najlepšie sme si rozumeli s fanúšikmi Levante U.D., medzi ktorými bolo aj niekoľko skinheadov. Mimo futbal sa tiež pokúšame organizovať rôzne akcie, väčšinou nejaké koncerty a allnightery. Najčastejšie nás stretnete v Jolly Rogerovi, našej domovskej krčme ako štamgastov, ktorá je od štadiónu vzdialená asi 400 metrov. Mimochodom štadión bol v roce 2000 premenovaný na Millerntor, nakoľko sa potvrdilo, že bývalý krstný otec Wilhelm Koch bol niekdajším členom NSDAP. Sociálne zázemie, v ktorom sa pohybujeme je rozvrstvené, tak ako aj celá fanúšikovská scéna FC St. Pauli. Medzičasom veľa fanúšikov ukázalo St. Pauli chrbát, medzi nimi aj mnoho niekdajších ľavičiarov a autonomov. Teraz chodí na zápasy veľa ľudí, ktorí nezažili najväčšie výtržnosti na štadióne a inde, a v podstate ani nemajú nejaký veľký záujem zaoberať sa dôležitými témami minulosti. Každopádne od roku 2000 sa aj v FC St. Pauli vyvinula scéna ultras, ktorá je populárna hlavne u mladších fanúšikov. Títo ultras si berú veľmi silný vzor z Talianska a hlavne spomedzi veľkých ľavicových zoskupení. So skupinami ako Working Class a Freak Brothers z Ternana Calcio, popritom ale aj na rímsku časť Juve Fighters Juventusu Turín, či Atalanta Bergamo a Livorno. Práve sa obnovilo aj staré a veľké priateľstvo so Celtic Glasgow, začiatkom roka sa totiž uskutočnil obrovský koncert so Shebeen, na ktorý tiež pricestovalo mnoho Írov a Škótov. Po tomto koncerte bol založený oficiálny Celtic Supporter Club St. Pauli. Aj v St. Pauli je zopár zážitkulačných ľudí, každopádne ich naozaj nieje veľa. Rozumieme si celkom dobre, aj keď ich "biznis" je trochu odlišný od toho nášho. Ale samozrejme už sa stalo, že sme sa spoločne zúčastnili útokov na chuligánov alebo pravičiarov. Mimochodom v Hamburgu sú ešte aj iné kluby. Napríklad už spomínaný AFC. Na nich chodí do štvrtej ligy približne 700 ľudí, medzi nimi rôzni traveller punx, smiešni chuligáni z HSV a tiež zopár "antinemcov", pre ktorých je FC St. Pauli príliš "antisemitské". Ale týchto fanúšikov nemožno brať vážne. Momentálne práve začína letná prestávka, po doterajších dvoch zostupoch za sebou, bolo tentokrát udržanie sa v skupine zaistené už troma zápasmi dopredu. Dúfam, že ak náš klub napriek očakávaniu nezbankrotuje a v dohľadnej dobe sa nerozpadne vďaka vnútorným rozporom alebo jednoducho nezakáže, že si ešte zopár rokov zahráme profesionálny futbal. Zopár expertov si už vypočítalo, že v roku 2010 by sme mali už hrať Ligu Majstrov. Tak sa teda stretneme v Barcelone...
Žádné komentáře:
Okomentovat